Odpustenie je najväčšia vec v živote

Autor: Nenápadní hrdinovia | 12.12.2013 o 13:30 | (upravené 13.12.2013 o 14:09) Karma článku: 7,04 | Prečítané:  574x

Mám rád akcie organizované občianskym združením Nenápadní hrdinovia. Čas na nich totiž beží akosi ináč. Normálne sa totižto všetci orientujeme v čase zvanom starými Grékmi chronos- čase, ktorý beží na našich hodinkách. Na podujatiach Nenápadných hrdinov sa však presúvam do iného času, toho, ktorý starí Gréci volali Kairos, teda do času, kde ako hovorí jeden môj známy sa čas nemeria množstvom okamihov, ale hĺbkou prežitej pravdy. Je to čas, v ktorom sa svet neriadi hodinkovými ručičkami, ale osobným prežívaním.

Jedno z takýchto podujatí sa odohralo i predvčerom, 10. decembra 2013, na svetový deň ľudských práv. Na múre, ktorý oddeľuje takzvanú „novú“ budovu úradu vlády od zvyšku sveta totiž zásluhou Nenápadných hrdinov pribudla nová pamätná tabuľa. Tabuľa pre blahoslavenú sestru Zdenku Schelingovú, mučeníčku z čias komunizmu. Zdenkin pamätník tak pribudol k tabuliam venovaným Silvovi Krčmérymu a Vladovi Juklovi. Ten jej zdobí citát „Odpustenie je najväčšia vec v živote“. Na podujatí je prítomných okolo 60 ľudí, značnú časť z nich tvoria vďačné rehoľné sestričky. Odznieva pár príhovorov, niekoľko cvaknutí foťákom, pár záberov kamier. Žiadne komerčné média... Videné očami tohto sveta žiadna veľká sláva. Videné očami obyčajného človeka veľký prejav vďaky jednoduchých ľudí, ktorí ani v dnešnom uponáhľanom svete nestrácajú cit pre obyčajnú vďačnosť bez okázalých prejavov. Po slávnostnom odhalení tabule nasleduje premietanie filmu o sestre Zdenke. Až tu sa detailnejšie oboznamujem so Zdenkiným príbehom a zisťujem, že je špecificky silný, keďže na jej dolapenie bola zneužitá láska a jej smrť je vlastne obetou za život iného človeka. Po filme nasleduje svedectvo dievčaťa, ktorej príbeh sestry Zdenky pomáha prebíjať sa životom i v dnešnej dobe a pár postrehov ľudí, ktorí majú s príbehom niečo spoločné, respektíve sa chcú podeliť so svojim pocitmi. Na záver ešte pár neformálnych stretnutí, potrasenie rúk, priania príjemných sviatkov, niekoľko vymenených úsmevov a ide sa preč.

Na prvý pohľad nič nezvyčajné. Ale určite poznáte ten pocit, keď vyjdete von a ešte dlho sa neviete spamätať z toho, čo ste zažili, potrebujete byť sám. Hlavou vám totiž prúdia myšlienky a vy sa ich pokúšate ako tak upratať. Na chvíľu zabúdate na hodinky a z času chornos sa presúvate do času kairos, kde sa čas nemeria množstvom zážitkov, ale hĺbkou prežitej pravdy. A presne takto to bolo 10. decembra 2013 večer. Ďakujem.

 

Text: Michal Čop

Foto: Michal Kolník, Martin Domok/mdpix.sk

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?