Vymodeluj zo mňa

Autor: Nenápadní hrdinovia | 25.3.2014 o 13:28 | (upravené 25.3.2014 o 18:05) Karma článku: 5,21 | Prečítané:  425x

Sedím v jedálni za stolom pri obede s mladou pani učiteľkou. Hovorí mi svoj životný príbeh. "Moja rodina nepatrila k "nenápadným hrdinom", aj keď do istej miery áno. Dedka vylúčili z KSS v čase normalizácie. Veril Dubčekovi." Hovorí mi, ako natáčala dokument, v ktorom sa konfrontovali disidenti s tými, ktorí zastávali komunistický režim. Hovoríme o Charte 77, ale aj o Anticharte. Rozoberáme životné príbehy umelcov... „V škole nám vraveli, že umelci sa majú angažovať aj v inej ako len umeleckej oblasti." A ona, sochárka, to skutočne aj žije. So študentmi vytvorila "ďakovné tričká" pre tých, ktorí odchádzajú ako dobrovoľníci do Afriky, je poslankyňou mestského zastupiteľstva...

Len niekoľko minút pred obedom, po skončení prednášok, hovorím so skôr narodenou pani učiteľkou. Ona a ani jej manžel nemohli v čase komunizmu vyučovať na školách. Dostali slovné „odporúčanie“ on nariadených... a školskú katedru zrazu nahradila práca v cementárňach. „Presne to, čo ste hovorili o tých výsluchoch na ŠtB, sme aj my zažívali." Nechce o tom hovoriť veľa. Je vďačná, že som prišiel prerozprávať mladým ľuďom príbehy nenápadných hrdinov.  „Ale takých, ako sme boli my, bolo v našom meste desiatky. Poznám aj priamych účastníkov Sviečkovej manifestácie od nás." Vymieňame si životné skúsenosti. Hovorím, ako aj u nás doma, keď som mal asi 7 rokov slúžili kňazi tajne svätú omšu. „Aj u nás v pivnici," hovorí mi. Rozpráva o tajných duchovných cvičeniach, stretnutiach s rehoľníkmi... Povzbudzujem ju, aj keď veľmi nechce upriamovať pozornosť na seba, aby bola otvorená voči mladej generácii a prerozprávala jej svoj príbeh, či príbehy tých, ktorí ju formovali.

Koľko takýchto ľudí, ktorým nechýba duša, duch, odhodlanie, je medzi nami? A ich pokora... Hovorí: „Títo ľudia boli takí skromní. Oni by o sebe nechceli toľko rozprávať.“ „To je dobré, že boli skromní. V tom je ich veľkosť. Ale my, cez našu vďačnosť máme naopak o nich hovoriť, aby boli pozitívnymi príkladmi pre mladých. To teraz nemáme rozprávať napr. o Jánovi Pavlovi II., či Matke Tereze lebo by si to neželali?". Dívam sa do jej usmiatych očí, ktoré svojim pohľadom plným priateľstva nanovo zdôrazňujú to, čo povedala svojim študentom: „My nevieme, čo sa deje v srdci človeka. Aj tí najhorší sa možno pred smrťou obrátili a raz sa tam v nebi spolu stretneme." Jej slová o tom, že ona už viac myslí na večnosť sú toho svedkami. A svedectvo, ktoré povedala svojim študentom tiež nie je len frázou. Neskôr mi vravela, ako sa jej manžel bez hnevu, v dobrom rozpráva s mužom, ktorý bol zodpovední za mnohé príkoria. Ten pán bol z toho prekvapený. V tomto zmierení o pár dní odišiel na večnosť... Hľa, svedectvo odpustenia, lásky.

Premýšľam nad mučeníkmi, premýšľam nad tými, ktorí dostali titul Spravodlivý medzi národmi preto, že zachránili Židov, no za to, že skrývali kňazov, rehoľníkov, rehoľníčky... ani sa o tom nevie... tituly stovky ďalších nedostali a niekedy ani len spomienku... Kto z nás pozná príbeh matky rodiny, ktorá sa za ukrývanie rehoľníka ocitla vo väzení? A tam aj zomrela v dôsledku brutálneho zaobchádzania...

 

Stretnutie v poradí s treťou pani učiteľkou. Jej otec hrával na organe a bol učiteľ. Aj ona túžila vyštudovať pedagogiku. Otca zo školy vyhodili... ona opustila svoj rodný kraj, aby sa jej meno "stratilo" v inom kraji. Po maturite pracovala v továrni. Nestretla len tých, ktorí jej znepríjemňovali život. „Našli sa aj komunisti, ktorí mi pomohli. A ja som mohla doštudovať." Hovorí o zázrakoch v živote. Niekoľkokrát viselo jej štúdium i práca učiteľky "na vlásku". Príbehy bezprávia...


A študenti? Bolo ich veľmi veľa. Objavovali sme dôvody ideológie, ktorá bola proti človeku. Premýšľali sme, prečo bol komunizmus "zlou myšlienkou". Hovorili sme o obsahu Manifestu komunistickej strany. A potom, potom celú jednu hodinu som venoval príbehu Silvestra Krčméryho. A hovorilo sa mi to ťažko. Lebo je mi ľúto, že už nie je medzi nami... Nedávno sme s pánom Štefanom Bučkom natáčali úryvky z jeho spomienok z väzenia. Tak sa mi pripomenulo oveľa viac jeho utrpenie i to, koľko síl ho stálo vracať sa v spomienkach k traumatickým miestam svojho života. „Keď študenti počuli, ako si ho vážil bl. Ján Pavol II., úplne stíchli. Ako by im v tej hlave "ťuklo": „To kto bol ten človek, že si ho tak vážil aj veľký pápež?“ Videla som, ako s otvorenými ústami počúvajú," vravela mi mladá pani učiteľka.

Po prednáškach som sa zastavil na stretnutí s priateľmi, s ktorými riešime tému Stratégia ľudských práv. Má podobný náboj ideológie, ktorá sa chce presadiť, ako iné ideológie... Z tohto stretnutia som zbehol na 10 minút na Košickú 30. Tam, kde žil Silvo. Sadol som si na stoličku, kde sedával. Hovoril s paňou, ktorá ešte býva v tomto sakrálnom priestore. Pani, ktorá sa o Silva starala posledné roky. Prerozprávala mi sen, ktorý sa jej sníval v noci z 24. na 25. decembra 2013 o Silvovi... Spomenul som jej študentov, prednášku. Hovorili sme o tom, že toto miesto by malo byť uchované, "dýcha svätosťou". Hovorili sme.. a potom opäť život. Radosti a starosti.

Dnešný deň bol opäť výnimočným. Cez stretnutie s učiteľmi, cez stretnutie so študentmi. Cez zasiatie otázok... a príbehov, ktoré vzbudzujú bázeň a úctu. Deň, ktorý sa dotýkal cez to všetko krásne a plné dialógu i môjho života a svedomia: „František, ak chceš hlásať životné príbehy týchto velikánov, musíš sa im aspoň trošku pripodobniť..."

 


 

František Neupauer

Foto: archív Nenápadných hrdinov

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.


Už ste čítali?